V druhej polovici 20. storočia nastal v poľnohospodárstve rozmach používania chemických hnojív a preparátov na ošetrovanie plodín aj postupov na veľkokapacitné užívanie pôdy. Po čase sa však ukázalo, že mnohé z týchto postupov nie sú dlhodobo udržateľné. Dôsledkom je degradácia a mineralizácia pôdy, zníženie jej schopnosti držať vodu, strata pôdnej biodiverzity a zníženie, či dokonca strata schopnosti poľnohospodárskej pôdy viazať uhlík.

Negatívne dôsledky zmeny klímy tieto nepriaznivé pomery ešte akcelerovali, pričom výsledkom je nestabilná poľnohospodárska krajina, kde farmári nielenže s problémami produkujú potraviny, ale krajina navyše nevie plniť rovnako dôležité mimoprodukčné funkcie.

Riešením je podpora preventívnych opatrení, špecifických pestovateľských a chovateľských postupov, ktoré zamedzujú poškodzovaniu a devastácii životného prostredia. Rôzne koncepty „ekologického“ poľnohospodárstva, na rozdiel od konvenčného, podporujú také poľnohospodárske zásady a postupy, ktoré zvyšujú biodiverzitu, obohacujú pôdu, zlepšujú povodia a ekosystémové služby. V roku 2018 sa v EÚ obrábalo približne 8 % poľnohospodárskej pôdy niektorým z „ekologických“ spôsobov.

Jedným z takýchto environmentálne udržateľných prístupov je koncept tzv. regeneratívneho poľnohospodárstva, ktorý ponúka postupy zlepšenia štruktúry aj úrodnosti pôdy, a tým aj odolnosti krajiny voči klimatickej nestabilite.

Menu